Na nadpis tohto článku, alebo skôr úvahy, ma inšpiroval úplne prvý román mého najobľúbenejšieho amerického spisovateľa Johna Irvinga. Názov tejto knihy vo voľnom preklade zní „Slobodu medveďom“…
V spomínanej knihe hlavný hrdina spolu s priateľom navštívia viedenskú zoologickú záhradu. Postupne prejdú takmer všetky pavilóny a pozorne čítajú informácie pri klietkach, kto zviera chytil a kde je jeho skutočný domov. Dvoch kamarátov tak silno dojmú príbehy zvierat, že sa rozhodnú všetky do jedného vypustiť na slobodu…
Ale teraz trochu o inom. Vegetariáni to s nami „mäsožravcami“ nemajú práve ľahké. Aj keď je to asi normálna ľudská vlastnosť, odsudzovať niečo, na čo nie sme zvyknutí, alebo s čím nie sme stotožnení. Priznávam, že som kedysi tiež patrila do tejto skupiny a pri všetkom tom vegetariánskom brojení som si klopala na čelo, či sú vôbec normálne.
S vegetariánmi som dokázala nekonečne dlho zapálene diskutovať o tom, či by mali svojim deťom upierať právo na maso, alebo nie. Nechaj si oni jedia čo chcú, ale deti podľa mňa mäso jednoducho potrebujú. Tak som to čítala vo všetkých múdrych knižkách o deťoch, a tomu som aj verila. Problém však je, že rovnako ako vo všetkom v živote, pravda nikdy nie je len jedna.
Obědvat.cz má na sociálnej sieti Facebook svoju spriatelenú stránku Vegetariáni. Tú občas diskutujeme s odporcami masa, a tiež im ponúkame inšpiráciu na chutné vegetariánske speciality a dobroty. Ich komentáre, najmä ich občasná hrubosť, ba priamo až agresivita, ma donútili premýšľať trochu inak. Na našu otázku, či sa na nich masožravce pozerajú ako na bláznov bol pridaný tento komentár: „Samozrejme že pozerajú a majú pripomienky…a lekári v tom vedú. Ale už to beriem s nadhľadom a bez argumentácií… nemá to význam, tak ako nemá význam hovoriť ma o nenahraditeľnosti masa..“
Keď niekto takýmto spôsobom vysvetľuje svoje presvedčenie, musí tomu na sto percent veriť. To znamená, že má aj „svoju“ pravdu. Presne tak, ako som ich ja nikdy nedokázala presvedčiť ako ubližujú svojim deťom, keď im nedávajú maso, presne tak sa im nepodarilo presvedčiť ma o ich pravde. A potom mi to zaplo. Veď to je úplne ako v partnerskom živote! Dvaja sa hádajú. Prečo? Každý si myslí, že má svoju pravdu. A ak ju obaja naozaj majú, ako z toho kruhu ven? Treba urobiť kompromis a naučiť sa akceptovať toho druhého.
Jednou z najčastejšie kladených otázok je: „A čo vlastne jete, keď nejete maso?“ V podstate to nie je zlá otázka. Sami vegetariáni sú po svojom rozhodnutí úplne vylúčiť maso zo svojej stravy (samozrejme aj ryb) postavení pred neľahkú úlohu. Nahradiť maso tím, čo ostatní nazývajú prílohou. A práve vďaka rozhodnutiu nejesť maso vegetariáni nachádzajú obrovské množstvo surovin, ktoré predtým možno prehliadali.
Faktom je, že naše potravinové reťazce vegetariánskemu stravovaniu nie sú toľko naklonené, ako ku konzumentom masa. Za posledné roky sa toho síce veľa zmenilo, stále to však ešte nie je ono. Našťastie existuje mnoho kuchynských knih, alebo kvalitných internetových stránok o varení, kde môžu nájsť dostatok inšpirácie. Skrátka si myslím, že si vegetariáni zaslúžia nielen náš obdiv, ale aj úctu za to, akou neľahkou cestou musia kráčať za svojim presvedčením.
Vegetariáni majú svojich „ultras“
Aj keď ľuďom, čo sa rozhodli nejesť maso fandím, voči ultra „radikálnym“ vegetariánom určité výhrady mám. Na vyššie spomenutej stránke sme riešili, či vegetariánom nechýba mäso. Jeden názor znel: „Maso mi nechýba. Snáď jedine na futbale, alebo pri ohníčku sa nos búri, pretože som zatiaľ nenašiel vhodnú alternatívu.“ Tento názor sa mi líbil. Pochopila som totiž, že nie každý to má tak, že mäso prestal jesť, lebo mu nechutí.
No a odpoveď radikálnej vegetariánky na seba nenechala dlho čakať: „Ten, komu chýba maso, nie je vegetarián. Podľa mňa je to celé o životnom štýle a my vegetariáni si ani neuvedomujeme, že niečo z jedálnička vynechávame. Za 11 rokov som ani jediný krát nemala chuť na maso. Ten, komu maso chýba, podľa mňa nie je vegetarián, len človek, čo jednoducho neje maso a raz sa k nemu vráti.“
Čo sa týka mňa, vážim si každého jedného vegetariána, aj keď som na to možno potrebovala trochu viac času. Áno, som tvrdohlavá, ale dokážem tolerovať aj to, že nie vždy musím mať pravdu len ja. Ale toto vlastne nie je článok o mne.
Vegetariáni, držím vám palce. Snáď sa aj mne raz podarí mať takú pevnú vôľu a silné presvedčenie. Držte sa a choďte medzi nás na Varechu, u nás nájdete inšpirácie habaděj! 🙂
